VIERA V „MOJOM STÁDOČKU“

            „Moje stádočko“ z osemdesiat percent tvoria ľudia nie pokrstení. Mnohí majú po jednom z rodičov moslimský pôvod. Väčšinu medzi nimi tvoria neveriaci. Boh nepatrí do okruhu ich záujmov. „Nič také ako Boh nemôže existovať! Boh, ktorý miluje človeka? Nenechaj sa vysmiať, Guy! O tom Pánbožkovi nechcem nič počuť, na mňa sa vykašľal vlastný otec, tak to pochop...!“ Žiaľ, chápem to. Na vlastné oči vidím, ako ťažko poznáva a prijíma Boha ten, kto v živote nepoznal skutočnú nezištnú lásku.
            A predsa, raz ma prekvapila úvaha jedného z mojich „neveriacich“: „Guy, ty si mal v živote šťastie, že si smel všetko vsadiť na jednu kartu, na službu niekomu...“ Áno, na službu Niekomu. Jeho meno tento chlapec vyrieknuť nevedel, ale jeho existenciu cez moju službu predsa pociťoval.
            Medzi chlapcami sú aj takí, pre ktorých je viera v Boha posilou v živote. Často sa mi stáva, že keď mám svätú omšu v kostole, niektorí z nich si ma prídu vypočuť. Raz si takto jeden z nich sadol v kostole vedľa staršej pani. Tá rýchlo schmatla kabelku, pritisla si ju k telu a odsadla si o kúsok ďalej. „Neboj, babi, neprišiel som ti štípnuť tvoje prachy. Prišiel som si vypočuť farára, je to môj kámoš.“ Babička sa zahanbila a pri pozdravení pokoja prišla za chlapcom a sama mu podala ruku. Jej gesto ho po úvodnom dialógu znamenite vyviedlo z miery.
            Ja sám sa snažím sväté omše so svojimi chovancami situovať radšej mimo kostol, pretože keď sa prihrnú do kostola, vždy tam spôsobia rozruch. Stačí nám obyčajná miestnosť, kde sa zhromaždíme okolo stola. Keď sa blíži začiatok svätej omše, vnímam, ako sa naozaj sústredia na modlitbu. Postupne zavládne ticho, až po evanjeliu sem tam započujem šťavnaté komentáre, spravidla v súvislosti s Máriou Magdalénou či milosrdným Samaritánom.
            Keď som raz po takej omši prichádzal medzi nich, započul som, ako jeden hovorí druhému: „Po tomto sa cítim ako úplne čistý, znovuzrodený...“ Nikdy nezabudnem na ten záchvev v hlase chlapca, ktorý ma vtedy poučil, ako veľa tieto „deti“ chápu, čo všetko dokážu precítiť.
            Možno títo ľudia, ktorí žijú zo dňa na deň a sú každodenne závislí od pomoci druhých, chápu oveľa lepšie ako „bežný človek“, čo je to eucharistia, zdieľaná láska. Koľkokrát som len počul z úst niektorého z tých, ktorí žijú v spoločnosti ako zavrhnutí a topia sa vo vlastnej hlbokej biede: „Guy, urob niečo pre toho chalana, je vo väčšom maléri ako som ja...“!
            Len chudobní v duchu sa dokážu naozaj podeliť!
            A ja som kňazom uprostred nich, žijem s nimi. Jednám v ich mene a v spojení s Cirkvou, ktorá ma medzi nich posiela. Pomáham im, aby mohli žiť viac „vzpriamene“ a slobodne. V tejto službe vidím svoje kňazstvo.

                                                                                     (zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)